Víťazné príbehy o pouličnom psíkovi

#1

Tento príbeh bude o psíkovi, ktorý sa ocitol na ulici. Zvyčajne sa zvieratká ocitnú na ulici z viacerých dôvodov. Väčšinou sú to tieto dôvody: lebo ľudia ho nechcú, nedokážu sa o neho postarať, množitelia vyhadzujú fenky, ktoré už nedokážu ďalej rodiť alebo ich už jednoducho nepotrebujú. Keď má zvieratko takéto nešťastie v živote, tak mu bude zväčša lepšie aj v útulku, kde sa o neho dobre postarajú a budú sa snažiť nájsť mu novú milujúcu rodinku. Prípad tohto psíka bol asi taký, že bol jednoducho vyhodený, pretože majiteľ ho nechcel.

Jedného dňa sa psík menom Buddy ocitol na ulici. Majiteľ ho vyhodil, pretože ho nechcel. Buddy mal strach čo sa teraz bude diať. Takýto život nepoznal. Ale pochopil, že bude musieť spať v koši a nie v svojom pelechu. Buddymu bola cez noc zima. Kôš bol chladný a nepohodlný. Keď sa ráno zobudil bol hladný. Ale nikto mu teraz neprichystá misku s jedlom. Bude si musieť niečo nájsť sám. Buddymu bolo jasné kde má hľadať. V odpadkovom koši je predsa veľa jedla, ktoré ľudia už nechcú a tak ho vyhodia. Buddy si tam niečo našiel a vybral sa ďalej. Prechádzal po chodníku, po tráve ale aj cez cestu.
Ako tak išiel cez cestu, tak si nevšimol auto a skočil pod koleso. Buddymu sa našťastie nestalo nič vážne. Trochu kríval na prednú ľavú labku, lebo ho bolela. Buddy prechádzal okolo lúky, kde videl ako sa psík hrá so svojím pánom a je šťastný. Buddy bol smutný. Tiež túžil mať niekoho, kto ho bude milovať. Túžil niekomu tiež opätovať svoju lásku späť. Buddy dúfal, že sa niekto taký v jeho živote ešte nájde. Buddy zažil veľa dní a prebdených smútkom nocí. Vždy, keď prechádzal okolo ľudí všetci ho odháňali, pretože bol špinavý a smrdel. Boli k nemu zlí a škaredí. Prišla noc a Buddy zase musel spať na tom istom mieste. V koši. Každý deň keď zaspával, dúfal, že sa ho čoskoro niekto ujme a bude ho milovať.

Sophia, 12 rokov

#2

Dnes vám porozprávam krátky príbeh, bežný deň psíka, žijúceho na ulici. Naše ťažké vstávanie z
vyhriatej postele, kedy si myslíme že nič horšie byť už nemôže, ako sa vytiahnúť skoro ráno z
postieľky, nie je nič oproti vstávaniu psíkom bez domova, na ulici. Jeho budíček sme väčšinou my,
ľudia, na autách, niekde uprostred rušného rána v meste je chudák psík schovaný za kontajnermi,
kde prespal temnú noc. Jedlo, potrava, nevyhnutné na prežitie každého z nás aj každého zvieratka.
Psíka nemá kto nakŕmiť, nemá sa mu kto postarať o potravu, vyváženú stravu, ktorú potrebuje, a
preto to zostáva všetko na ňom a na tom aké bude mať šťastie, čo my ľudia vyhodíme do
kontajnerov alebo koľkokrát aj niekde na zem, do trávy. Je veľmi hladný a veľakrát neje aj niekoľko
dní, keď sa mu neprišťastí. Najhoršie sú dlhé letné horúce dni, kedy pri 40-tich stupňoch si psík
nemá kde ľahnúť do chládku, nemá sa ani kde napiť čerstvej vodičky, ktorá by ho aspoň trochu
ochladila a hlavne doplnila tekutiny, ktoré ako my všetci veľmi potrebuje. Psík je veľmi silný,
pretože mnoho ľudí by nezvládlo takú samotu, to že ťa nemá na svete nikto rád, nemá sa o teba kto
starať, hrať sa s tebou, a cítiť to, že ťa niekto nadovšetko ľúbi. Túži len po tom, aby niekde patril,
do milujúcej rodiny, mať svoje miestečko a byť pánovi verný do konca života. Narodil sa medzi
svojimi ďalšími súrodencami, nechcenými, vyhodenými na ulicu. Žiadne očkovania, odčervenia,
môže sa hocikedy nakaziť v špinavom prostredí mesta, môže ho zraziť auto, a nikto mu nepomôže,
neošetrí rany, neočistí, neumyje, je proste odkázaný sám na seba. Ľudia ho len odháňajú, kričia po
ňom a nadávajú mu, pretože nikto nechce špinavého, smradľavého túlavého psa z ulice. Veľakrát ho
udrú, kopnú a niekedy takýmto psíkom robia aj horšie veci, skrátka sa k nim chovajú ako k handre.
Prichádza večer, a po náročnom dni hľadanie niečo pod zub a snahy o prežitie ďalšieho dňa si psík
hľadá miesto na spánok. V zime, bez prikrývky alebo peliešku, si psík hľadá miesto na studenom
betóne v temnej uličke. Nie je v domčeku, na záhradke, v bezpečí, môže sa mu hocičo v noci stať,
môže ho niekto napadnúť. Bojí sa, je úplne sám, žije tak, ako si žiadny psík na svete nezaslúži žiť.

Nikol, 16 rokov

#3

Na začiatku bola tma. Pamätám sa, ale už len matne, ako sme sa zvykli so súrodencami
hrať, naháňať kúdoľ prachu, ktorý nám slúžil ako jediná hračka na mieste kde sme vyrastali,
naťahovať sa o najbližšie miesto pod mamkinými labkami, o to, kto bude ako prvý jesť.
Nebolo toho veľa, keďže nie vždy sa jej niečo podarilo uchmatnúť alebo uloviť, ale na
zahnanie nášho hladu to stačilo. Vtedy som ešte ani len netušil, že problému hladu budem
čeliť aj ja sám. Pamätám sa aj na posledný deň, ktorý som strávil so svojimi bračekmi
a sestričkami. V ten osudný deň sme počuli ako sa k nášmu domčeku približujú kroky tak sme
sa bližšie pritúlili k mamke aby nás ochránila. Potom bolo svetlo, ožiarilo ma teplo slnečných
lúčov ktoré ma pošteklili na ňufáčiku. To bolo poslednýkrát čo som súrodencov videl, počul,
cítil. Krátko som si pobudol v klietke kde som mal vodu aj chutné mäsko. Po krátkom čase
prišiel nejaký pán a ten ma zobral von z klietky. Bolo príjemné si opäť ponaťahovať labky.
Nasledovala ďalšia klietka, alebo skôr krabica. Nebol som tam dlho. O nejakú chvíľu som
počul ako nado mnou niečo šuští a keď som dvihol hlávku videl som pár zelených očí a počul
zreteľný výkrik :“Šteniatko!“ Môjho človeka som veľmi ľúbil. Na tento čas spomínam
najkrajšie. Môj človek sa so mnou každý deň hral, kŕmil ma a niekedy som s ním dokonca
spával v jeho peliešku. Čas plynul a kým som rástol, všimol som si, že sa mi venuje čoraz
menej. Teplý peliešok sa mi zamenil na studenú búdu a svojho milovaného človeka som videl
čoraz menej. Až raz večer som opäť počul kroky smerujúce mojím smerom. Potešil som sa,
och ako veľmi som sa tešil. Pri bránke zastavil otec môjho človeka zaviazal mi vôdzku
a naložil do auta. „Super! Výlet.“ No tento výlet neskončil tak, ako som si predstavoval. Zašli
sme ďaleko od domova a posledné čo si pamätám je, ako mi sňal obojok a odchádzajúce
svetlá do diaľky. A práve tu začína môj príbeh tuláka.

Deň za dňom prežívam to isté. Zmiešane pocity zrady a smútku s pocitom hladu a bolesti.
Doteraz neviem, čo som urobil, ale v hlave mi víri iba jediná otázka: Prečo? Teraz sa každé
ráno zobúdzam pri starom smetisku, kde občas natrafím na niečo pod zub. V zime to je
o niečo horšie. Hlavne keď napadá sneh a všetok odpad prikryje perina bieleho snehu. Tak,
ako môj nový „domov“, aj ja som celý premočený a trasiem sa od zimy. V lete sú noci
príjemnejšie, ale dni o to ťažšie. Neďaleko smetiska je miesto, kde často vidím ako ľudia
jedia. Cez zadné dvere v čiernych vreciach vyhadzujú nezjedené zvyšky. Naozaj im nechcem
robiť neporiadok, ale hlad je hlad. Už neraz som bol vyhrešený za roztrhnuté vrece, raz po
mne dokonca hodili topánku. Po „raňajkách“ sa pretĺkam ulicami a keď je slnko najvyššie
snažím sa nájsť aspoň kúsok tieňa. Na veľkých parkoviskách sa občas uchýlim pod autá ale aj
tam som častokrát vyháňaný a nejedno auto mi takmer prešlo po labkách. Práve tie ma bolia
najviac. Po horúcom chodníku cítim ako mi pichľavá bolesť udiera na vankúšiky a ešte dlho
potom pociťujem štípanie. Stále sa snažím prísť na to, prečo mi to môj človek urobil. Celý
deň sa snažím strániť ľudí. Niektorí mi venujú iba letmý pohľad, iní pri pohľade na mňa iba
pokrútia hlavou a so zvraštenými tvárami sa poberajú preč. No nájdu sa aj takí, ktorí mi
spôsobujú bolesť. Nič som im neurobil, prisahám, ale aj tak sa mi neraz ušiel kameň do hlavy
alebo som dostal palicou po chrbte. Vždy podvečer chodím okolo malého parku kde sa
nachádza malé jazierko v ktorom sa osviežim. Panuje tam krásny pokoj. Ľahnem si aspoň
trochu do trávy kým si ma niekto nevšimne a opäť ma nevyženie. Pozorujem iných psov ako
sa naháňajú za loptičkou. Tiež som niekedy takú mal. Táto myšlienka ma opäť prenesie do
minulosti, za mojim milovaným človekom a mnou otrasie nostalgia a smútok. Sledujem, ako
ich majitelia hladkajú a odmeňujú maškrtami. Párkrát som sa snažil priblížiť a skamarátiť sa
ale moja špinavá a doráňaná srsť každého odrádza.

A tak mi neostáva nič iné, ako sa pobrať naspäť na smetisko. Líham si na známu kopu a za
svitu mesiaca snívam o tom aké by to bolo krásne opäť k niekomu patriť. Byť milovaný. Byť
šťastný.

Natália, 21 rokov